Zdenka Pepelová má doktorát z kulturológie, no momentálne je na materskej dovolenke v Trenčíne, Gabriel Bekö je Slovák, pôsobiaci ako výskumný pracovník na dánskej technickej univerzite v meste Nærum. Obaja majú 32 rokov a majú ešte niečo spoločné, resp. niekoho – dve deti v Keni – adoptované na diaľku.
Moji rovesníci Zdenka a Gabriel sa pre podporu dvoch kenských detí formou adopcie na diaľku, teda pravidelné mesačné financovanie nákladov na vzdelávanie chlapca Bensona a dievčaťa Yvonne rozhodli pred piatimi rokmi. Vybrali si pobočku českého Centra Narovinu na Slovensku (www.centrumnarovinu.cz). Keď sa pýtam na motívy ich rozhodnutia – podporovať dieťa v treťosvetovej krajine na diaľku, Zdenka svoje konanie jednoducho zdôvodňuje, že „cielená pomoc je oveľa efektívnejšia ako podporovanie veľkých organizácií s masívnou kampaňou”, ktorým nedôveruje. Keď ma zaujme dôvod spomínanej nedôvery, rozhľadená kulturologička spresňuje, že ide o nesúhlas s niektorými aktivitami celosvetovo známych organizácií a ich proces realizácie humanitárnej pomoci. Gabriel dopĺňa, že problémy s miestnou korupciou v danej rozvojovej krajine prispievajú k zníženiu dôvery.
Tento Slovák, pôsobiaci v Dánsku, si spomína veľmi dobre, ako sa napriek vtedajšej nie celkom priaznivej finančnej situácii dala dohromady skupina mladých kamarátov a kamarátok, aby sa zložila na adopciu konkrétneho dieťaťa. Dnes sa jeho vedecká práca týka aj environmentálnych problémov: „Počet ‘environmentálnych‘ alebo ‚klimatických’ utenčencov vo svete sa bude zvyšovať. Musíme myslieť aj na tých, ktorí nemajú také šťastie, ako my – tu v Európe.“
Meníme životné podmienky nielen dieťaťa, ale celých rodín
Jedným z ôsmich Miléniových rozvojových cieľov OSN je dosiahnuť univerzálne základné vzdelanie so zámerom: zabezpečiť, aby do roku 2015 chlapci a dievčatá na celom svete mali možnosť absolvovať kompletné základné vzdelanie. Ťažko povedať, či sa to za dva a pol roka splní. No podporou vzdelávania detí v rozvojových krajinách formou adopcie na diaľku sa o to možno pokúsiť. Naviac ak zmenou životných podmienok adoptovaného dieťaťa vlastne meníme celú rodinu – daný chlapec či dievča má vďaka nadobudnutým vedomostiam väčšiu šancu na trhu práce – čím môže napomôcť zabezpečeniu chodu celej domácnosti.
Na otázku, či by si môj respondent a respondentka adoptovali ďalšie dieťa z afrického kontinentu, dostávam bez závahania kladnú odpoveď. Podľa Gabriela takýto čin nemení len k lepšiemu len život človeka, ktorý si to kdesi v Afrike zaslúži, ale zároveň aj jeho samotného ako darcu-rodiča to učí byt ohľaduplnejším, skromnejším. Keď spresňujem otázku, či by si adoptovali na diaľku aj HIV-pozitívne dieťa, dostávam rovnakú a rovnako rýchlu odpoveď. Gabriel upozorňuje, že „všetci sa rodíme s rovnakými právami. Dnes sa už dá HIV a AIDS kontrolovať – žiť s týmto ochorením možno dlho. U takto chorých detí sa vyžaduje o to väčšia potreba podpory – hoci na diaľku.“
Podľa Zdenky je investícia do vzdelania to najlepšie, čo sa dá urobiť. „Tým, že dieťaťu umožníme chodiť do školy, poskytneme mu aj základné potreby vrátane oblečenia, stravy a tým podporíme aj rozvoj jeho sociálnych kompetencií.“ Momentálne dvom vybraným deťom v Keni posielajú ako viacčlenná skupinka bývalých kamarátov a kamarátok z vysokej školy ročne cez Centrum Narovinu každý okolo 65 eur.
Podľa čoho si vybrať dieťa, ktoré adoptujeme
Pri výbere adoptívneho dieťaťa si Gabriel nekládol žiadne konkrétne požiadavky: „Všetky deti na svete si rovnocenne zaslúžia vzdelanie, zdravie, šťastie.“ Pre Zdenku boli smerodajné životné podmienky dieťaťa, podmienky v rodine. Fotka nebola rozhodujúca, ale istú intuitívnu váhu predsa len mala.
Keď sa konkrétne opýtam svojej respondentky, či považuje za etické vyberať si dieťa podľa fotografie/fyzického vzhľadu, odpovedá, že fotografia zaváži – keďže ide o istú „personalizáciu“ adopcie. Za oveľa dôležitejšie však považuje kritériá, ako: situáciu v rodine a mieste bydliska – zhodnotenie základných životných podmienok, plus možností prístupu ku vzdelaniu. No predsa ľudia akosi prirodzene „v prvom rade posudzujú obrazový materiál. Fotka zároveň okamžite poskytne základné informácie o dieťati (vek a pohlavie).“ Podľa Gabriela na výbere dieťaťa podľa fotografie nie je nič zlé – jedno z toho obrovského množstva si treba vybrať a sympatia môže napomôcť budovaniu vzťahu. „Na začiatku je to, žiaľ, ako pri výbere auta, alebo čohokoľvek materiálneho v našom svete,“ – ospravedlňuje sa za tento výraz Gabriel. „Všetky ‘predmety‘ ponuky fungujú rovnako – predsa si vyberáme a vytvárame vzťah k veciam na základe výzoru. Síce vieme, že u detí na vzhľade nezáleží, predsa je to trochu tak (najmä v spojitosti s deťmi, ktoré možno nikdy v živote neuvidíme).“
Od Centra Narovinu dostávajú obaja informácie o použití ich peňazí, teda o podpore ich dvoch adoptívnych detí formou listov od detí, hodnotení od tamojších učiteľov, zaslaného vysvedčenia, fotiek, ako aj súpisu vecí, ktoré boli zakúpené pre potreby vyučovacieho procesu. Gabriel upozorňuje, že sám adoptívne deti (15-ročného Bensona a 8-ročnú Yvonne) v kenskom Nairobi v júli 2011 navštívil a všetky zaslané materiály sú pravé.
Druh pomoci Afrike, ktorý má zmysel
Gabriel minulé leto navštívil niekoľko škôl, a tým aj adoptovaných detí iných slovenských a Českých adoptívnych rodicov. Spoznal aj problematické deti, resp. problematických rodičov, ktorí chceli peniaze od darcov a darkýň zo Slovenska a Česka na ruku. Organizácia Centrum Narovinu však zakladá na začiatku adopcie účet na každé dieťa zvlášť a peniaze posiela priamo škole, kde dieťa dostáne uniformu, pomôcky a stravu. „V rámci adopcie na diaľku človek presne vie – komu a ako pomáha. Ide o osobný, dôverný vzťah z konkrétnym chlapcom či dievčaťom, i celou rodinou.“
Keď sa Zdenky pýtam, či má tento typ pomoci v rozvojových krajinách (teda podpora vzdelávania formou adopcie na diaľku) zmysel, predpokladám, že odpoveď bude kladná. „Cielená pomoc tohto typu má zmysel – pretože prináša aktívnu zmenu ‘zvnútra’“. Jednotlivec či jednotlivkyňa dostáva možnosť získať vzdelanie, teda zlepšiť vlastné životné podmienky, a tým sa neskôr uplatniť na trhu práce.“ Najväčším benefitom adopcie na diaľku je podľa mojej respondentky už v jej základnom princípe – v zlepšovaní prístupu k vzdelaniu. Keď sa ako kulturologička zamyslí nad otázkou globalizácie a importu našich kultúrnych vzorov a hodnôt do konkrétnej africkej krajiny, priznáva, že je to neľahká a komplexná otázka – dlhodobo bez jasného riešenia. Na tento problém nepozná správnu odpoveď, no dodáva, že je dôležité “pomáhať formou podpory vzdelania a prispieť k zlepšeniu životných podmienok konkrétnych detí, hoci aj za tú cenu, že sa môže byť domorodá kultúra ‘kontaminovaná’ európskymi kultúrnymi vzormi.”
Gabriel na záver dodáva, že „v minulosti ‘prílišná vyspelosť‘ nášho sveta zapríčinila nepriamo biedu iných.“ Takže túžba po globálnej spravodlivosti, solidarite s tými, ktorí sú hodnotnými ľuďmi, no sú zároveň obeťami politiky alebo klimatických zmien v danej rozvojovej krajine – môže byť dostatočným motívom na takýto druh pomoci.
Text: Božena Baluchová, Foto: Gabriel Bekö
Tento novinársky prejav je realizovaný v rámci pripravovanej série článkov na tému 'adopcie na diaľku' (podpora vzdelávania detí na africkom kontinente, realizovaná slovenskými mimovládnymi organizáciami) ako výsledok kurzu Reporting and writing about development world na The Poynter institute for media studies, ktorý pre slovenských účastníkov/čky zabezpečovali organizácie PDCS a Platforma MVRO.