Hodinu učili ošetrovateľov používať obyčajný teplomer. Vysvetľovali im, že odberom krvi nespôsobia pacientovi trvalú ujmu, ale môžu tým zachrániť život. Aj také je vzdelávanie budúcich sudánskych ošetrovateľov, ktorého lektorkami boli tento rok aj Jarka Jakubeková a Karin Liptáková.
Na prvej hodine ich učili zaznamenať telesnú teplotu do tabuľky. „Mysleli sme si, že to bude práca na päť minút. Mali totiž predkreslenú tabuľku, v ktorej museli nájsť korešpondujúcu hodnotu telesnej teploty pacienta. Študenti však často konali veľmi mechanicky, akoby im chýbalo logické myslenie. Zapisovanie telesnej teploty sme s nimi preberali viac ako hodinu a precvičovali ďalší týždeň,“ popisujú Karin Liptáková a Jarka Jakubeková, interné doktorandky na Katedre ošetrovateľstva Fakulty zdravotníctva a sociálnej práce Trnavskej univerzity.
V Južnom Sudáne strávili tri mesiace. Pracovali v nemocnici v Mapuordite ako lektorky vzdelávacích kurzov pre zdravotnícky personál a tiež ako sestry supervízorky. Nemocnicu v Mapuordite spravuje Trnavská univerzita v spolupráci s diecézou Rumbek od roku 2001, keď ju v spolupráci s organizáciou eRko/program Dobrá novina zrekonštruovali. Nemocnica poskytuje zdravotnú starostlivosť pacientom, ktorí prichádzajú z okolia, niekedy až 60 km. Sú to dva dni cesty pešo, s dieťaťom tri dni.
Dobrovoľne po škole
Vedľa nemocnice vznikla odborná zdravotnícka škola. Slovenskí zdravotníci tam vzdelávajú budúce zdravotné sestry a ošetrovateľov, ktorí o zdravovede dovtedy veľa nevedeli.
Jarka a Karin učili anatómiu, fyziológiu, mikrobiológiu a prácu s počítačom. Certifikovaný kurz navštevovalo 14 mužov a dve ženy. „Študenti boli veľmi usilovní a pracovití. Vážili si, že sme ich prišli vzdelávať a snažili sa zo všetkých síl, aby nás nesklamali,“ popisujú lektorky. Ešte aj po vyučovaní si študenti dopisovali poznámky pod stromami pri škole.
Na záver kurzu museli prejsť záverečným testom, úspešní boli na 93 percent. „Bolo veľmi dôležité vysvetľovať všetky informácie podrobne a zrozumiteľne a nové vedomosti s nimi upevňovať opakovaním a mnohými príkladmi z praxe,“ vysvetľujú svoju stratégiu slovenské doktorandky.
S ohľadom na kultúru
Podmienky, v akých budúci zdravotníci v Južnom Sudáne žijú a vyrastajú, sa veľmi líšia od toho, na čo sú zvyknutí slovenskí lekári či sociálni pracovníci, ktorí tam cestujú na to, aby odovzdali svoje vedomosti.
„Mnohí tamojší študenti žijú v buši, nepoznajú latrínu, WC, sprchu, ani žiadne prístroje a nástroje používané pri práci sestry,“ hovoria doktorandky. Navyše, ako hovoria, kmeň Dinkov, z ktorého študenti pochádzali, je veľmi silný a tvrdohlavý. Dinkovia dávajú bolesť najavo len zriedkavo. „Možno aj preto študenti pristupovali k pacientom neraz tvrdo a bez jemnosti.“
Dinkovia sú hrdý pastiersky kmeň, ktorý žije svojimi tradíciami. Problémom pre lekárov je preto aj nedostatok darcov krvi. Dinkovia veria, že ak im niekto odoberie krv, už sa im v tele nevytvorí. Rodičia často radšej nechajú dieťa zomrieť namiesto toho, aby mu zachránili život darovaním krvi. „Mali sme hodinu, na ktorej sme študentom prednášali o krvotvorbe, množstve krvi v tele človeka a jej obnovovaní. Potom sme im ukázali techniku odberu krvi. Ale aj keď som odoberala kolegyni malé množstvo krvi, báli sa o jej život,“ hovorí Jarka Jakubeková.
Aj preto obe doktorandky hovoria, že na vzdelávanie zdravotníckeho personálu v Južnom Sudáne treba trpezlivosť. A tiež neustálu kontrolu počas ich praxe v nemocnici, ktorá je súčasťou kurzov.
Na čo sú latríny a sprchy
Súčasťou projektu Trnavskej univerzity je aj vzdelávanie pacientov. Zamerané je napríklad na hygienické návyky pacienta, vzdelávanie v oblasti prevencie vzniku infekčných chorôb a podpornej liečby infekčných chorôb. Učia najmä cez názorné ukážky, pretože väčšina tunajších obyvateľov je negramotná.
K slovenským expertom sa postupne pridávajú aj praxujúci ošetrovatelia. „Učili novoprijatých pacientov, kde je latrína a sprchy, na čo sa používajú a prečo je dôležité ich používať, teda aj prevenciu vzniku infekčných ochorení. Postupne správne zapisovali údaje do zdravotnej dokumentácie pacientov, posteľná bielizeň ostávala upravená celý deň,“ hovoria bývalé lektorky vzdelávania ošetrovateľov.
Apropo, posteľná bielizeň. „Spočiatku bolo ich úlohou udržiavanie upravenej a čistej posteľnej bielizne pacientov a keď sme pri kontrole zistili, že postele nie sú upravené, argumentovali slovami, že ráno bielizeň upravili. Nechápali, že počas dňa treba všetko opätovne kontrolovať a upravovať.“
Vzdelávanie zdravotníckeho personálu v Južnom Sudáne, rovnako ako aj vybudovanie nemocníc a sprístupnenie zdravotnej starostlivosti obyvateľstvu, sú behom na dlhé trate. Slovenské projekty dokazujú, že pásky v čiastkových cieľových rovinkách sa pretrhnúť dajú. S trpezlivosťou a pochopením odlišnosti.
Magdaléna Vaculčiaková
Zdravotnícke projekty v Južnom Sudáne
Pomoc v oblasti zdravotníctva v Južnom Sudáne už desať rokov poskytujú viaceré slovenské organizácie. Trnavská univerzita a Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce svätej Alžbety pravidelne vysielajú do vidieckych nemocníc lekárov, eRko zo zbierky Dobrá novina financuje dodávky liekov a technické zabezpečenie nemocníc. Trnavská univerzita sa v rámci projektu financovaného zo SlovakAid sústreďuje aj na vzdelávanie miestnych zdravotníkov a odbornú prípravu ošetrovateľov, pôrodných asistentov/ky, prevenciu a hygienu. Zo štátneho rozpočtu v rámci SlovakAid boli v roku 2011 schválené 3 zdravotnícke projekty v Južnom Sudáne v celkovej sume vyše trištvrte milióna eur: mobilná zdravotnícka služba (projekt Magna Deti v núdzi), posilnenie zdravotníckej starostlivosti o matky a deti (Trnavská univerzita) a budovanie zdravotníckej starostlivosti (o. z. SAVIO).
_________________________________________
Článok vyšiel v bulletine Rozvojová pomoc - Jeseň 2011. Vydáva ho Platforma mimovládnych rozvojových organizácií (MVRO), ktorá je združením právnických osôb - strešnou organizáciou 31 (23 riadnych členov a 8 pozorovateľov) slovenských mimovládnych organizácií, ktoré sa zaoberajú najmä zahraničnou rozvojovou a humanitárnou pomocou.
http://www.mvro.sk